Základná škola, Vančurova 38, 917 98 Trnava
Hlavná stránka
Triedy pre intelektovo nadané deti 1. C trieda 2.C trieda 3.C trieda 4.B trieda 6.B trieda

TIND

6.B trieda



 Priekopníci zo 6.B

 



Ani sme sa nenazdali a už sme šiestaci ( najstarší zo všetkých nadaných detí na škole). Zdá sa to ako včera, keď sme prvýkrát prišli do školy. No je to už dávno. Odvtedy sa toho veľa zmenilo. Hlavne ako sme prešli na druhý stupeň. Zmenila sa nám triedna pani učiteľka, pribudli nové predmety...
Niektorí z nás sú neposední a neposlušní, iní pokojní a pracovití. Ako všetci žiaci nášho veku sme občas leniví a nechce sa nám, inokedy hluční. No snažíme sa vytvárať dobrý kolektív, hoci niekedy sa nám to nedarí, ale potom prídu opäť dobré dni.
Zúčastňujeme sa rôznych akcií, súťaží, olympiád, prezentácií a bodujeme. Popredné miesta obsadzujeme v literárnej a výtvarnej tvorbe, na recitačných súťažiach aj matematických.





Najlepšia žiačka školy v školskom roku 2007/2008

Je tichá, svedomitá, precízna, má svoj cieľ a trpezlivo kráča za ním. Keď nevie, spýta sa, keď vie, poradí. Výborné výsledky dosiahla v matematike, angličtine aj biológii.
Janka Javorová
4. júna 2008 prijala na radnici Cenu primátora mesta Trnava za mimoriadne výsledky v školskom roku 2007/2008.
BLAHOŽELÁME


Naše úspechy:

100% -tní riešitelia celoslovenskej súťaže MATEMATICKÝ KLOKAN - Javorová, Hirner, Jóžová, Greguš

Alex Piaček - 1. miesto v okresnej literárnej tvorbe PRVOSIENKY

Ľubomír Gazdík - 3. miesto v krajskom kole Hollého pamätníka

Jana Javorová - 2. miesto v okresnom kole Biologickej olympiády (6. - 7. roč.)
Erik Hirner - 3. miesto v okresnom kole Biologickej olympiády ( 6. - 7. roč.)

Andrej Bocán - 9. miesto v krajskom kole Geografickej olympiády

Ľubomír Gazdík - 1. miesto v okresnom kole Hollého pamätníka


Matematická olympiáda, okresné kolo: Jana Javorová- 2. miesto
Adela Jóžová, Andrej Bocán - 6. - 7. miesto
Denis Kabaňa - 8. miesto

Lukáš Greguš - 1. - 2. miesto v okresnom kole PYTAGORIÁDY ( súťažil za 7. ročník)
Jana Javorová - 1. miesto v okresnom kole PYTAGORIÁDY

Brúsime si jazyk - školské kolo - 1. miesto ( Bocán, Jóžová, Lipovská)


Andrej Bocán - 2. miesto v okresnom kole GEOGRAFICKEJ OLYMPIÁDY

Ľubomír Gazdík - 1. miesto v obvodnom kole recitačnej súťaže Hollého pamätník


Ľubomír Gazdík - 1. miesto v školskom kole recitačnej súťaže Hollého pamätník
Andrej Bocán - 3. miesto v školskom kole recitačnej súťaže Hollého pamätník

Ľubomír Gazdík - 2. miesto v krajskom kole recitačnej súťaže Šaliansky Maťko

Jana Javorová - 2. miesto v okresnom kole olympiády z anglického jazyka

Ľubomír Gazdík - 1. miesto v okresnom kole recitačnej súťaže Šaliansky Maťko



Úspešný recitátor Ľubomír Gazdík

Strach a hrôza

   

autor: Alex Piaček            Práca ocenená 1. miestom v okresnej literárnej súťaži Prvosienky

 

Bol nádherný školský deň. Lúky rozvoniavali. Učiteľ prírodopisu, prezývaný Strach a hrôza, šermoval ukazovadlom a privolával ním žiakov k tabuli. Päťky lietali ako blesky.
            Zazvonilo. Celá škola počula, ako šiestakom odľahlo.
         Hneď nato mali mať s ním dvojhodinovku slovenčiny ôsmaci. Cez prvú hodinu sa rozdávali testy. Učiteľ nadával a stále hovoril, že ak sa nechcú celý život hrabať v smetiakoch, mali by sa začať učiť. Zozadu sa ozvalo tiché zamrmlanie: „Radšej sa budem hrabať  v smetiakoch, ako by som mal byť na jeho hodinách!“ „Čo si to do-vo-ľu-ješ?!“ stručne, ale s dôrazom  zareval učiteľ a pri každej slabike hodil zopár kried po žiakovi. Keď po prvej hodine odchádzal, zanôtil: „Ja sa vrátim a vy budete pykať. A s akým „i“?“
        Ale nevrátil sa, lebo si ho zavolal riaditeľ na svoj koberček ( to pre tú kriedu) a oznámil mu, že miesto prírodopisu a slovenčiny bude učiť dejepis. „Zajtra začínate prvou hodinou u šiestakov, milý kolega,“ oznámil mu sucho.
        Nastal deň D. Šiestaci sa triasli od strachu. „Žiaci, som váš nový učiteľ dejepisu,“ povedal a dodal, „ patrí sa hneď na prvej hodine zistiť, čo máte z neho v  hlavách.“   
        Prvý sa nám predstavil žiak, spolužiakmi prezývaný „Trnavský Ezop“, lebo rozprával veľmi tvrdo a pred tabuľou si zvykol vymýšľať. Otázky smerovali k starovekému Grécku: „Kto rozdelil aténsky ľud do štyroch skupín podľa majetku?“ „Nó, ten šedý, s tým dlhým nosom, jak sa volá? Už vím, no preca Slón!“ Učiteľovi nadskočili okuliare na nose a vytasil ďalšiu otázku: „ A kto dal vybudovať mramorovú Akropolu v Aténach?“ „ No, vím, že to bol nejaký Les, ale nevím jaký.“ „Ideš na to dobre,“ povzbudzoval ho učiteľ, ale sa prerátal. „ Herakles!“ vykríkol rodený Trnavčan. „Prejdime radšej do Ríma,“ znechutene zahlásil učiteľ. „Kto stál na čele Rímskej republiky?“ „Jáj, šak to bol Vatikán, no né?!“ zaujúkal od radosti skúšaný žiak. Na otázku, aby opísal púnske vojny, zareagoval tiež pohotovo. „ To boli vojny medzi Rimanmi a tými telcami.“ Aké telce, čo za telce, zúri učiteľ a dočká sa rýchlej odpovede: „ Šak potomkové býka boli vždycky len telce!“ Tlak učiteľa stúpa na bod varu, keď žiak vie, čo je triumvirát, ale nechápe, ako súvisí  olympijská trojdisciplína s Rímom?! Posledná otázka mala rozhodnúť o existencii Ezopa. „ Kto rozšíril hranice Rímskej ríše  až za Galiu?“ vrelo v učiteľovi.
          Nastalo hrobové ticho, občas prerušené hmýrením sa žiakov. Ezop sa potil. Triedneho bifľoša od hlásenia bolela ruka a mal v nej kŕče. Schyľovalo sa k odpovedi: „ Šak včica, né?!“    
        Tresk! Žiaci sa rozbehli k učiteľovi, ktorý zamdlel. Privolaná lekárka mu zachránila život, ale nie zdravý rozum. Tak skončil náš pán učiteľ „Strach a hrôza“, strach a hrôza!



Geografická olympiáda

 

Na začiatku februára sme spolu s mojím kamarátom piatakom Samom Obuchom a p. uč. Koutnou išli na zemepisnú olympiádu. Súťaž pozostávala z dvoch častí: teoretická a praktická časť. V prvej (teoretickej) časti bol plný počet bodov 60 a v druhej (praktickej) 4O.
Keď sme prišli na školu A. Kubinu, najskôr sme sa podpísali na listinu a potom sme už len čakali na otvorenie súťaže. Neskôr mali príhovor rôzni pedagógovia. No a potom už sme sa rozišli do tried. P. uč. nám ešte stihla zakričať, že drží palce, ale už nás unášal dav do tried, kde sa konali olympiády.
Po rozdaní testov som hneď vybral pero a začal som riešiť teoretickú časť, na ktorú sme mali asi 45 minút. Niektoré úlohy boli ťažké, ďalšie ľahké a na ďalšie som nevedel odpovedať.
Odovzdal som prvý a pedagógovia sa nestihli čudovať, prečo tak skoro. Po návrate do hlavnej miestnosti som si všimol, že už prišiel aj môj „kolega“ Samo. Potom sme sa rozprávali o tejto časti, pripravovali sme sa na blížiacu sa praktickú časť a jedli sme desiatu. Pridala sa aj naša pani učiteľka.
Po návrate späť do tried som čakal na testy a hneď sme sa pustili  do riešenia úloh. Keďže už som šiestak, tu už nastupujú iné a ťažšie záležitosti, preto som musel chvíľu rozmýšľať, kým mi „docvaklo“ riešenie. Táto časť sa mi zdala ťažšia ako teoretická.

Piatok pred jarnými prázdninami mi pán zástupca oznámil výsledky tohto okresného kola. Samo skončil druhý tak ako aj ja.
Keďže som skončil druhý, postupujem do krajského kola (Samo nepostupuje, pretože krajské kolo je až od 6. ročníka), ktoré sa koná 27. marca.                                                                                                                     Andrej Bocán


AMAVET – Asociácia pre mládež, rozvoj vedy a techniky

 

Niekoľko dní po letných prázdninách prišla k nám do triedy p. uč. Kövérová. Zavolala si Erika, Eriku a mňa. Nič netušiac sme sa spýtali, čo sa deje. Potom nám porozprávala o AMAVETe. Určite by ste sa aj vy chceli spýtať, čo to je. Tu je moja odpoveď. AMAVET je asociácia pre mládež na rozvoj vedy a techniky. Sú do nej zapojené niektoré školy na Slovensku. AMAVET vykonáva rôzne akcie pre mládež, napr.: Dni AMAVETu, Festival vedy a techniky a pod. My sme boli na Dňoch vedeckej mládeže. AMAVET je skrátka na to, aby sa využívala skúsenosť mládeže na rozvoj vedy a techniky. Z Festivalu vedy a techniky sa dá ísť aj do celosvetovej súťaže.

Dňa 21.9.2007 (piatok) sme sa vybrali do Bratislavy s p. uč. Kövérovou, Miklovičovou a Prostinákovou na Dni vedeckej mládeže aj my. Vedeli sme , čo je AMAVET, ale nevedeli, čo nás čaká. Spolužiak prezentoval prácu o kryštáloch, zatiaľ čo spolužiačka zisťovala, ako prežiť v prírode. Ja som si vybral globálne otepľovanie. Riaditeľka AMAVETu predniesla príhovor a komisia si obzrela práce, vyspovedala nás. Učitelia mali medzitým poradu o AMAVETe a podľa toho, aké znudené prišli niektoré p. učiteľky, bol som si istý, že to nebolo moc zaujímavé. Na nás ešte zapôsobil jeden učiteľský pár z Ameriky, ktorý pochválil našu angličtinu, aj keď si myslím, že nám chceli len polichotiť. Akcia bola pre nás príjemným rozptýlením na začiatku školského roka.                                                                                  Bocán Andrej

  
Válek a deti

                                                                          
Tento rok sa nesie  v znamení narodenia spisovateľa Miroslava Válka a ja som sa zúčastnil recitačnej súťaže Válek a deti, ktorá sa konala v Knižnici Juraja Fándlyho v Trnave. Hneď od začiatku tam bola celkom príjemná atmosféra. Stretol som sa aj s mojou klubovou kolegyňou z karate, ktorá sa stala víťazkou jednej z kategórií tejto súťaže - Marcelou Žgančíkovou. Tak sme sa tam spolu rozprávali, aj učitelia sa rozprávali a takisto aj porotcovia. Skrátka, všetci sme sa pred súťažou dobre naladili.

Nastala súťaž... Prvé súťažili staršie dievčatá. Počúval som samé dramatické básne z Válkovej tvorby pre dopelých, ale aj zábavné z tvorby pre deti. Potom nasledovala kategória mladších dievčat   a nakoniec chlapci. Bol som na rade ja. Mal som trému, ale zarecitoval som to správne. Aspoň myslím. Juj, to bolo ale napätia, keď vyhlasovali výsledky! A ja som skončil... na prvom mieste vo svojej kategórii. Tešil som sa. Všetci mi pogratulovali a vonku víťazov už čakalo auto, s ktorým sme sa odviezli do nahrávacieho štúdia v Modranke. V štúdiu nás uvítali dosť milí ľudia. Povedali nám, že si máme nastúpiť do štúdia pred mikrofón, dali nám slúchadlá na uši  a odtiaľ nahrali naše víťazné prednesy. Po nahrávke  sme mohli odísť. Ale ešte predtým nám zamestnanci nahrávacieho štúdia stihli povedať, kedy dostaneme  CD s nahrávkou.

Nahrávanie prednesu bolo pre mňa veľkým zážitkom, pretože sa to dialo prvýkrát v mojom živote.
                                                                                                                                        Ľubomír Gazdík

Práca ocenená v okresnej súťaži Môj najkrajší prázdninový zážitok 3. miestom:


Záhadný fotograf

 

 Môj najkrajší prázdninový zážitok? No, odpoviem vám na túto otázku. Rozmýšľal som, o ktorý sa s vami podelím, ale tento bol asi pre mňa najkrajší....

Vybrali sme sa do Národného parku Pieniny splaviť na plti Dunajec. Zo všetkého najprv sme vošli do “stanice pltí“ v Červenom Kláštore. Bolo tam honosne metrovými písmenami napísané „PLTE“ a vedľa toho bolo tiež zvýraznené: KASSA. Skoro ma hodilo! Myslel som si, že tam v turistickom odeve ani nemôžem vojsť. Povedal som síce, že to tam bolo honosne napísané, ale vnútri to také honosné nebolo. Iba pár stolov, barový pult s pivom a predajňa lístkov. Otec kúpil lístky a my sme čakali asi pol hodinku, kým nás pltiarka zavolala k plavbe.. Pri čakaní sme si stihli pozrieť, ako pltníci zväzovali „lyže“ v plte. Vpredu na každej bola pripevnená smreková čečina obrátená smerom dolu, ktorá slúžila na to, aby sa špliechajúca voda nedostala do plte. Pltníci mali oblečené prekrásne vyšívané vestičky i košele, typické pre Goralov.  Mne sa podarilo zistiť, že ich obleky majú vzadu ceduľku s menom krajčírskeho majstra. Konečne sme nastúpili a začala sa plavba. Najprv sme sa plavili pod lávkou, ktorá spája slovenský a poľský breh Dunajca. Tá drevená lávka má železné podpery a je aj dosť široká. Na druhom “nástupišti“ sme nabrali jeden mladý párik. Potom sa akási Češka spýtala, či nám ten pltník neurobí výklad. On na ňu zagánil a voľky-nevoľky s ním začal. Vysvetľoval, kde je voda najhlbšia, kde je čo, rozprával zaujímavosti o horách, o jaskyni a... A nakoniec sa do toho tak vžil, že povedal: „Viete čo? Buďte už trošku ticho, lebo plašíte zver! A keď sa budeme potápať, budeme sa topiť potichu!“ Zažartoval.  Keď sme prechádzali popri viacerých zákutiach, objavil sa tajomný fotograf na motocykli. Ktovie, čo tam robil? Zrazu sme zbadali niečo biele. Čo to tak mohlo byť?! Čajka. Mala v zobáku rybu. Fotograf zase udrel. Čo to má byť?! – prebleslo mi hlavou. Cestou sme na brehu stretali turistov. Pomaly som privrel oči a vychutnával tú krásu vôkol nás. Tu sa mihla čajka, tu rybka, veverička, tu nás ošpliechala voda, oslnilo slnko. Po takmer dvoch hodinách plavby sme  narazili na breh. „Vystupovať!“ -  začul som. Bolo mi hrozne horko. Pozriem sa a... ani nie dvadsať metrov štátna hranica! Mama prezieravo zobrala so sebou cestovné pasy, a tak sme sa ocitli v Poľsku. Najprv sme „stretli“   malé vlastivedné múzeum. Prehliadka bola zadarmo, preto sme vstúpili. Boli tam vypreparované vtáky a modely lesov Pienin a okolia. Po prehliadke sme šli ďalej.  Cestou sme v zákrutách Dunajca kŕmili ryby maminými koláčikmi. Ale len, kým na to neprišla! Potom  sme im hádzali len kúsky chleba a ony sa na ne  vrhali ako divé. Nakoniec sme šli do blízkej malebnej dedinky a opäť sme sa vrátili  na Slovensko. Zašli  sme i do neďalekej horskej chaty Pieniny. Tam sme si dali dobrý obed, popočúvali goralskú muziku a vypočuli sme si aj dychovku gymnazistov z Poľska.

Tu som odhalil, čo bol zač ten tajomný fotograf. Nafotil nás a fotografie sme si mohli kúpiť vo forme pohľadnice, ktorú máme doma. Keďže v požičovni už nemali bicykle,  museli sme sa naspäť vracať po svojich  „soľnou cestou“. Frfľali sme spolu so sestrou, že musíme ísť pešo, trhali sme kyselky, lebo sme všetko vypili, ale videli sme rôzny hmyz, pozorovali vyskakujúce ryby a kochali sa krásou majestátnych Troch korún i Siedmich mníchov. Stretali sme veľa turistov splavujúcich Dunajec na člnoch, kajakoch i pltiach.

Po desiatich kilometroch sme boli opäť v lodenici. Prešli sme lávkou a ukázalo sa, že je to naozaj len lávka a nie most, lebo som ju aj  ja dokázal rozhojdať. Zaujal nás tiež buk, ktorý bol prasknutý, ale napriek  tomu mohutný a majestátne vzpriamený  a taký  pekný, že stojí  zato ho tu spomenúť  Vyzeral, akoby nostalgicky hľadel na Dunajec a spomínal na časy, keď v tamojšom kláštore žil mních pestujúci liečivé bylinky.
Autor: Ľubomír Gazdík

 

 

Milá školička!

            Mám Ťa veľmi rád. Mimochodom, blahoželám Ti k Tvojej

             40

Ďakujem Ti za všetky príjemné chvíle, ktoré som s Tebou doteraz prežil a teší ma, že aj ja som mohol prispieť k Tvojim úspechom, ktorých máš tóóľkoto veľa/ to znamená ako hviezd na nebi/. Prichýlila si pod svoje krídla aj špeciálne triedy pre mimoriadne nadané deti a do jednej z nich mám tú česť chodiť i ja. Viem, že sem chodili i väčšie talenty ako som ja, ale dobre!

 A teraz by som Ti pošepol, vieš, že na Teba chystáme oslavu k jubileu? No, to by som asi nemal prezrádzať, ale už je to zo mňa vonku. Ako sa cítiš v tejto slávnostnej chvíli? Ja myslím, že dobre! No, dobre je síce na trojku, ale Ty sa máš výborne, však?!

 A teraz prikladám básničku:

 

Milá naša školička,

štyridsiatku máš Ty,

chystáme Ti oslavu,

všetci budeme radi.

Ďakujem Ti ja,

za všetky príjemné chvíle,

učenie je trochu ťažké,

 ale my sa ho nebojíme.

Ďakujem Ti, školička,

za tie vedomosti,

sľubujem, že nebudeme

už stvárať blbosti.

           

Tak to bola moja ďakovná báseň k Tvojmu okrúhlemu jubileu a želám Ti, aby si vychovala ešte mnoho talentov.

                                                                                        Tvoj Ľubomír, žiak 6.B