Môj najkrajší prázdninový zážitok? No, odpoviem vám na túto otázku. Rozmýšľal som, o ktorý sa s vami podelím, ale tento bol asi pre mňa najkrajší....

Vybrali sme sa do Národného parku Pieniny splaviť na plti Dunajec. Zo všetkého najprv sme vošli do “stanice pltí“ v Červenom Kláštore. Bolo tam honosne metrovými písmenami napísané „PLTE“ a vedľa toho bolo tiež zvýraznené: KASSA. Skoro ma hodilo! Myslel som si, že tam v turistickom odeve ani nemôžem vojsť. Povedal som síce, že to tam bolo honosne napísané, ale vnútri to také honosné nebolo. Iba pár stolov, barový pult s pivom a predajňa lístkov. Otec kúpil lístky a my sme čakali asi pol hodinku, kým nás pltiarka zavolala k plavbe.. Pri čakaní sme si stihli pozrieť, ako pltníci zväzovali „lyže“ v plte. Vpredu na každej bola pripevnená smreková čečina obrátená smerom dolu, ktorá slúžila na to, aby sa špliechajúca voda nedostala do plte. Pltníci mali oblečené prekrásne vyšívané vestičky i košele, typické pre Goralov.  Mne sa podarilo zistiť, že ich obleky majú vzadu ceduľku s menom krajčírskeho majstra. Konečne sme nastúpili a začala sa plavba. Najprv sme sa plavili pod lávkou, ktorá spája slovenský a poľský breh Dunajca. Tá drevená lávka má železné podpery a je aj dosť široká. Na druhom “nástupišti“ sme nabrali jeden mladý párik. Potom sa akási Češka spýtala, či nám ten pltník neurobí výklad. On na ňu zagánil a voľky-nevoľky s ním začal. Vysvetľoval, kde je voda najhlbšia, kde je čo, rozprával zaujímavosti o horách, o jaskyni a... A nakoniec sa do toho tak vžil, že povedal: „Viete čo? Buďte už trošku ticho, lebo plašíte zver! A keď sa budeme potápať, budeme sa topiť potichu!“ Zažartoval.  Keď sme prechádzali popri viacerých zákutiach, objavil sa tajomný fotograf na motocykli. Ktovie, čo tam robil? Zrazu sme zbadali niečo biele. Čo to tak mohlo byť?! Čajka. Mala v zobáku rybu. Fotograf zase udrel. Čo to má byť?! – prebleslo mi hlavou. Cestou sme na brehu stretali turistov. Pomaly som privrel oči a vychutnával tú krásu vôkol nás. Tu sa mihla čajka, tu rybka, veverička, tu nás ošpliechala voda, oslnilo slnko. Po takmer dvoch hodinách plavby sme  narazili na breh. „Vystupovať!“ -  začul som. Bolo mi hrozne horko. Pozriem sa a... ani nie dvadsať metrov štátna hranica! Mama prezieravo zobrala so sebou cestovné pasy, a tak sme sa ocitli v Poľsku. Najprv sme „stretli“   malé vlastivedné múzeum. Prehliadka bola zadarmo, preto sme vstúpili. Boli tam vypreparované vtáky a modely lesov Pienin a okolia. Po prehliadke sme šli ďalej.  Cestou sme v zákrutách Dunajca kŕmili ryby maminými koláčikmi. Ale len, kým na to neprišla! Potom  sme im hádzali len kúsky chleba a ony sa na ne  vrhali ako divé. Nakoniec sme šli do blízkej malebnej dedinky a opäť sme sa vrátili  na Slovensko. Zašli  sme i do neďalekej horskej chaty Pieniny. Tam sme si dali dobrý obed, popočúvali goralskú muziku a vypočuli sme si aj dychovku gymnazistov z Poľska.

Tu som odhalil, čo bol zač ten tajomný fotograf. Nafotil nás a fotografie sme si mohli kúpiť vo forme pohľadnice, ktorú máme doma. Keďže v požičovni už nemali bicykle,  museli sme sa naspäť vracať po svojich  „soľnou cestou“. Frfľali sme spolu so sestrou, že musíme ísť pešo, trhali sme kyselky, lebo sme všetko vypili, ale videli sme rôzny hmyz, pozorovali vyskakujúce ryby a kochali sa krásou majestátnych Troch korún i Siedmich mníchov. Stretali sme veľa turistov splavujúcich Dunajec na člnoch, kajakoch i pltiach.

Po desiatich kilometroch sme boli opäť v lodenici. Prešli sme lávkou a ukázalo sa, že je to naozaj len lávka a nie most, lebo som ju aj  ja dokázal rozhojdať. Zaujal nás tiež buk, ktorý bol prasknutý, ale napriek  tomu mohutný a majestátne vzpriamený  a taký  pekný, že stojí  zato ho tu spomenúť  Vyzeral, akoby nostalgicky hľadel na Dunajec a spomínal na časy, keď v tamojšom kláštore žil mních pestujúci liečivé bylinky.
Autor: Ľubomír Gazdík

Milá školička!

            Mám Ťa veľmi rád. Mimochodom, blahoželám Ti k Tvojej

             40

Ďakujem Ti za všetky príjemné chvíle, ktoré som s Tebou doteraz prežil a teší ma, že aj ja som mohol prispieť k Tvojim úspechom, ktorých máš tóóľkoto veľa/ to znamená ako hviezd na nebi/. Prichýlila si pod svoje krídla aj špeciálne triedy pre mimoriadne nadané deti a do jednej z nich mám tú česť chodiť i ja. Viem, že sem chodili i väčšie talenty ako som ja, ale dobre!

 A teraz by som Ti pošepol, vieš, že na Teba chystáme oslavu k jubileu? No, to by som asi nemal prezrádzať, ale už je to zo mňa vonku. Ako sa cítiš v tejto slávnostnej chvíli? Ja myslím, že dobre! No, dobre je síce na trojku, ale Ty sa máš výborne, však?!

 A teraz prikladám básničku:

Milá naša školička,

štyridsiatku máš Ty,

chystáme Ti oslavu,

všetci budeme radi.

Ďakujem Ti ja,

za všetky príjemné chvíle,

učenie je trochu ťažké,

 ale my sa ho nebojíme.

Ďakujem Ti, školička,

za tie vedomosti,

sľubujem, že nebudeme

už stvárať blbosti.

Tak to bola moja ďakovná báseň k Tvojmu okrúhlemu jubileu a želám Ti, aby si vychovala ešte mnoho talentov.

                                                                                        Tvoj Ľubomír, žiak 6.B