Súťaže

Oslávenkyňa  

So západom slnka

            deň sa kráti

S náhľadom do duše

            život sa valí

Roky plynú

čas beží

770-tka pri nohách leží

Mesto kráľov

raj pánov

zvony kostolov

rozruch v obchodoch

kolíska plánov

nádejí občanov

vrava

zábava

sláva

oslava

Staré s novým sa sľúbi

všetkých verných si ľúbi

Margita Vinšová, 8.B                                                   Báseň bola ocenená v súťaži Moja Trnava

Moja krásavica

 
V Európe štátik malý,

Slovenskom je nazývaný.

Sú v ňom rôzne dediny,

mestečká aj doliny.

U mňa ale vyhráva,

staré mesto TRNAVA.

Trnava je nádherná,

veľmi stará kráľovná.

Mestská veža, kostoly,

šak nás Rímom nazvali.

Mesto staré, okraj nový,

máme primát automobilový .

Moje mesto, rád ho mám,

hrdý som a nie som sám.

Strach a hrôza

           Bol nádherný školský deň. Lúky rozvoniavali. Učiteľ prírodopisu, prezývaný Strach a hrôza, šermoval ukazovadlom a privolával ním žiakov k tabuli. Päťky lietali ako blesky.

            Zazvonilo. Celá škola počula, ako šiestakom odľahlo.

         Hneď nato mali mať s ním dvojhodinovku slovenčiny ôsmaci. Cez prvú hodinu sa rozdávali testy. Učiteľ nadával a stále hovoril, že ak sa nechcú celý život hrabať v smetiakoch, mali by sa začať učiť. Zozadu sa ozvalo tiché zamrmlanie: „Radšej sa budem hrabať  v smetiakoch, ako by som mal byť na jeho hodinách!“ „Čo si to do-vo-ľu-ješ?!“ stručne, ale s dôrazom  zareval učiteľ a pri každej slabike hodil zopár kried po žiakovi. Keď po prvej hodine odchádzal, zanôtil: „Ja sa vrátim a vy budete pykať. A s akým „i“?“

Ale nevrátil sa, lebo si ho zavolal riaditeľ na svoj koberček ( to pre tú kriedu) a oznámil mu, že miesto prírodopisu a slovenčiny bude učiť dejepis. „Zajtra začínate prvou hodinou u šiestakov, milý kolega,“ oznámil mu sucho.

Nastal deň D. Šiestaci sa triasli od strachu. „Žiaci, som váš nový učiteľ dejepisu,“ povedal a dodal, „ patrí sa hneď na prvej hodine zistiť, čo máte z neho v  hlavách.“   

      Prvý sa nám predstavil žiak, spolužiakmi prezývaný „Trnavský Ezop“, lebo rozprával veľmi tvrdo a pred tabuľou si zvykol vymýšľať. Otázky smerovali k starovekému Grécku: „Kto rozdelil aténsky ľud do štyroch skupín podľa majetku?“ „Nó, ten šedý, s tým dlhým nosom, jak sa volá? Už vím, no preca Slón!“ Učiteľovi nadskočili okuliare na nose a vytasil ďalšiu otázku: „ A kto dal vybudovať mramorovú Akropolu v Aténach?“ „ No, vím, že to bol nejaký Les, ale nevím jaký.“ „Ideš na to dobre,“ povzbudzoval ho učiteľ, ale sa prerátal. „ Herakles!“ vykríkol rodený Trnavčan. „Prejdime radšej do Ríma,“ znechutene zahlásil učiteľ. „Kto stál na čele Rímskej republiky?“ „Jáj, šak to bol Vatikán, no né?!“ zaujúkal od radosti skúšaný žiak. Na otázku, aby opísal púnske vojny, zareagoval tiež pohotovo. „ To boli vojny medzi Rimanmi a tými telcami.“ Aké telce, čo za telce, zúri učiteľ a dočká sa rýchlej odpovede: „ Šak potomkové býka boli vždycky len telce!“ Tlak učiteľa stúpa na bod varu, keď žiak vie, čo je triumvirát, ale nechápe, ako súvisí  olympijská trojdisciplína s Rímom?! Posledná otázka mala rozhodnúť o existencii Ezopa. „ Kto rozšíril hranice Rímskej ríše  až za Galiu?“ vrelo v učiteľovi.

Nastalo hrobové ticho, občas prerušené hmýrením sa žiakov. Ezop sa potil. Triedneho bifľoša od hlásenia bolela ruka a mal v nej kŕče. Schyľovalo sa k odpovedi: „ Šak včica, né?!“

Tresk! Žiaci sa rozbehli k učiteľovi, ktorý zamdlel. Privolaná lekárka mu zachránila život, ale nie zdravý rozum. Tak skončil náš pán učiteľ „Strach a hrôza“, strach a hrôza!

Alex Piaček, 6.B                                                        Práca bola ocenená  v Prvosienkach 1. miestom

Zázračné ticho 

Láskavé slnko ťa pošteklí,

keď prechádzaš žiarivou prírodou

k vodopádu snov.

Si šťastný,

si váhavý,

si plný očakávania,

ale aj strachu.

Prichádzaš po nebeských schodoch,

kocháš sa v jagavej krásavici

plnými dúškami saješ jej ticho .

Raj sa ti stáva príbytkom,

príroda domovinou. Môžeš odísť?

Nie,

našiel si miesto nekonečného blaha.

 Janka Velická, 6.A                                                             Prvosienky - 1. miesto

Jazero priezračných metafor

Tak ako jazero

na nás hrdé je,

my na neho tiež.                                                                                       

Vábia nás lesklé kamene,

tak ako jeho čisté pramene.

Keď    v noci snívam,

samoľúbe jazero

v túžbach skrývam.

Keď ráno vstanem,

obraz svoj v jazere zazriem.

Ten obraz v jazere

-          to som ja…

Kristián Valovič, 6.A                                                    Báseň bola ocenená v celoslovenskej súťaži Kalokagatie

V Zdravíčkove

     Kde bolo - tam bolo, bolo raz jedno mesto. A nie obyčajné. Ulice boli z kukurice, škola z papriky, lavice z mrkvy, knihy z kalerábu a zošity z kapusty. Lebo na kapustový list sa dobre píše. A ulice sa volali: Uhorková, Zemiaková, Hrášková.

    V McDonalde predávali pečené jablká, melónovú zmrzlinu, hruškové a banánové prekvapenia. V cukrárni nepiekli koláče, ale ovocné poháre. A deti namiesto čokolády maškrtili uhorkové a paprikové pyré. Lekári tam nemali vôbec žiadnu prácu. Nikto ich nepotreboval. Sedeli v ordinácii a písali Zdravé kuchárske knihy. Všetci boli veľmi spokojní.

    Keď prišla do mestečka chrípka, nikto sa nebál. Naopak, ona sa zľakla a utekala rýchlo preč. Lebo vedela, že v meste plnom vitamínov sú všetci zdraví.

Natálka  Komorníková, 1.C                    Prvosienky -  2. miesto